Zlatica Slezáková: Dokonale som zúročila svoj športový talent

Rodičia dnes podporujú pohybové aktivity ratolestí len náznakovo, hovorí bývalá basketbalistka.

Juraj Ščerbík
Ilustračný obrázok k článku Zlatica Slezáková: Dokonale som zúročila svoj športový talent
Zdroj: Bardejovský Reportér

BARDEJOV. Reč bude o bývalej aktívnej športovkyni. Učiteľka telesnej výchovy v ZŠ Pod Vinbragom Zlatica Slezáková, narodená v roku 1960, aktívne prežila svoj športový výkonnostný rast v troch etapách. Najprv ako žiačka na Základnej škole a Gymnáziu v atletike ešte ako Majirská.

Promovala s diplomom na FTVŠ UK v Bratislave. Ďalším vrcholom bola účasť v drese Partizána Bardejov v 2. celoslovenskej basketbalovej lige žien. Teraz sa venuje pedagogickej práci a výchove mladej generácie.

To sa dnes nevidí

„V tom čase učitelia pripravovali a vyberali talentovaných žiakov na rôzne súťaže, ktorých bolo neúrekom. Na atletických pretekoch ma oslovil tréner Vladimír Savčinský, či by som nechcela robiť atletiku. Začala som chodiť na štadión na tréningy. Keďže som mala talent na všestrannosť, pozvali ma aj na basketbal,“ hovorí Zlatica Slezáková.

„Veď pri nástupe som bola svojou výškou prvá v rade. Vtedy som z toho bola nešťastná. Všimol si ma tréner Ján Sidimák, a tak som začala chodiť aj na basketbalové tréningy. Obaja tréneri ma chceli do prípravy. No ja som bola taký leňoch, viac ma lákal basketbal. Nebolo tam potrebné toľko behať. V atletike som sa najprv ako žiačka presadila v behu na 600 metrov a ako dorastenka na 400 metrov.“

„Basketbalová lopta je pre začínajúce dnešné deti ťažká, keď sa odrazí, môže zraniť. Nedokážu ju chytiť, majú slabé ruky.“

„Na majstrovstvách Československa v Bratislave som bežala 800 metrov. V „štvrťke“ som mala čas, ktorý ma len o desatinu sekundy delil od prvej výkonnostnej triedy. Majsterkou Slovenska som nikdy v živote nebola, len štyrikrát druhá v kategórii dorasteniek. Bola som smoliarka, stále som si vytiahla nevýhodnú ôsmu dráhu.

Pamätám si zo skupiny Jarku Šimovú, Ivana Demského, Jána Stankoviča. Bolo tu veľa dobrých a talentovaných atlétov. Keďže som nemohla sedieť na dvoch stoličkách, ešte ako žiačka gymnázia som si vybrala basketbal,“ vrátila sa k úrodným rokom bývalá aktívna športovkyňa.

Basketbal a štúdium

„Partizán postúpil do ligy. Trénovali nás Ján Sidimák a neskôr nebohý Ján Marcinov. Na Fakulte telesnej výchovy a športu som hrala za Sláviu UK. Tam sme sa usilovali o postup do 1. ligy. Spomínam si, že keď som bola malá, mama ma zapísala guľka, na prvom stupni ma volali „bečka“, na druhom som už bola žirafa.“

„Vyrástla som, a to bol môj fyzický vklad do športových aktivít,“ spomína o viac ako štyridsať rokov späť Slezáková. Návrat do Bardejova sa niesol nielen v znamení, že bude učiteľkou telesnej výchovy, no aj mamičkou. S diplomom nastúpila do 1. ZŠ a pod basketbalovými košmi TJ Partizán sa zišla mimoriadna kvalita.

Zlatica Slezáková varuje pred nedostatkom pohybu aj detskou obezitou. / Zdroj: Bardejovský Reportér

„Basketbal dával zmysel mojej športovej činnosti. Po materskej dovolenke som pokračovala v súťažnom kolotoči. Od roku 1986 sa tu schádzala neskutočne výborná skupina žien. Trénermi Boli Rastislav Straka s Mariánom Rompalom. V kádri boli aj Bocková, Dzúrová, Vneková, Soroková, Čupeľová, Moravcová a Onuščáková, Glitová, Kendrová, Kubačková, Oravcová, Mihaliková.

V 2. celonárodnej lige sme hrali minimálne sedem ročníkov. Ja som hrala 1. ligu ešte keď som mala 31 rokov. V novej športovej hale bolo plné hľadisko. Mnohí v nás videli vzor, najmä deti, a tak sa prejavil väčší záujem o basketbal, o šport.“

Školské ihriská nelákajú

Telocvikárka s viac ako 25 ročnou praxou zaspomínala na svoje detské, študentské, no najmä aktívne športové roky. Zaujímalo nás, ako to vidia jej zverenci v škole, či v športovej príprave. „Dnešok sa s minulosťou nedá porovnať. Dnešné deti majú neskutočné vymoženosti oproti mojej generácii. My sme sa športu venovali s láskou.

Aj dnes majú možnosti, sú iné ihriská, lenže rodičia nemajú na deti čas. Väčšinou zostávajú doma so starými rodičmi, veď mnohí rodičia pracujú v zahraničí. Ako vyzerajú školské ihriská v meste, za to jednotlivci nemôžu. Spoločnosť by mala pripraviť lepšie podmienky, je to chyba kompetentných.“

„Nestačí hovoriť, že deti sú naša budúcnosť, je to len fráza. Je potrebné urobiť podstatne viac. Veď v meste i okrese už nemáme ani kde urobiť atletické preteky. Na škole kde učím, bolo perfektné športové ihrisko, vlastnými silami ho už však nestačíme udržiavať. Aby motivovali nielen nás, no najmä žiakov. Na školských športových súťažiach je stále menej nielen talentov, no aj škôl a učiteľov,“ dodáva.

Nastupuje obezita

Získať mládež do športovej prípravy je náročné, na školách by sa radi by sa takým aktivitám, kde je menej pohybu. „Povedala by som, aby sa príliš nenamáhali a aby sa veľa nenabehali. Moja srdcovka basketbal, je z tohto pohľadu asi veľmi ťažká hra. V živote sa mi totiž nestalo, aby som takúto hru začala učiť s volejbalovou loptou. Basketbalová je pre začínajúce deti ťažká, keď sa odrazí, môže zraniť.

Nedokážu ju chytiť, majú slabé ruky,“ opisuje situáciu učiteľka telesnej výchovy. „Výstrahou by mala byť nastupujúca detská obezita, ktorá je to odrazom sedavého športovania pri obrazovkách počítačov a televízora. Samozrejme, vítam jednu hodinu telesnej výchovy naviac. No musí tu byť propagácia jej významu nielen v škole, no najmä v rodinách i celej spoločnosti,“ varuje skúsená Slezáková.

Zdroj: Bardejovský Reportér

Odporúčame