Do tamtých čias by som nechcel vrátiť

Výlet do Československa bol počas Poľskej ľudovej republiky plný emócií. Nielen kvôli hraničnej kontrole, mikropašeráctvu alebo chuti Becherovky a lentiliek.

JOMB
Ilustračný obrázok k článku Do tamtých čias by som nechcel vrátiť
Zdroj: Dobry Tygodnik Sądecki

Zahraničné cesty boli organizované v rámci Sociálneho fondu a ten garantoval len symbolický poplatok účastníkov, preto o záujemcov nebola núdza.

„V Gromadzie (poľská cestovná kancelária, poznámka prekladateľa) som začal pracovať v roku 1968. V prvom rade sme svoje služby ponúkali roľníkom z okresov Nowy Sącz a Limanowa. Vláda vtedy nariadila všetkým roľníckym združeniam a družstvám využívať len služby Gromady. Dnes, v období voľného trhu, je to pre mladých ľudí taká abstrakcia."

„Závodné výlety sme organizovali predovšetkým v rámci Poľska, ale aj zahraničné. V skutočnosti „zahraničné” len v úvodzovkách. Do Československa, do Tatier, do Budapešti, Východného Berlína a do Drážďan," spomína si sprievodca Maciej Zaremba, ktorý dlhé roky viedol výlety do Československa.

Konvenčný pás bol v tomto období „magickým” slovom. Lebo Československú hranicu bolo možné prekročiť len na základe priepustky. Priepustku, ktorá platila na dve cesty, vydávala Polícia. A hoci teoreticky konvenčný pás zahŕňal len oblasti 15 km od hranice, tolerovalo sa, že z Československa sa jazdilo ďalej – do Nového Sącza, a Poliaci – aspoň do Starej Ľubovne.

Oficiálnym cieľom týchto závodných výletov bola samozrejme turistika. Ale objavil sa aj zábavný aspekt a samozrejme, obchodný. Ten druhý preto, lebo turisti boli presvedčení, že peniaze za výlet sa im musia vrátiť.

„Do Československa sme dostávali prídel devíz. Na začiatku to bolo 50 korún na deň, čo neboli žiadne peniaze. Preto ľudia stále niečo pašovali, aby získali ďalšie prostriedky. Do Československa sa viezol predovšetkým alkohol a krovky, a potom sa to predávalo na ulici. A z Československa sa privážali detské veci . Oblečenie a topánky, ktoré tam boli o polovicu lacnejšie."

„Okrem toho pivo, Becherovku (bylinkový likér), sladkosti (lentilky a čokoládu Študentskú pečať), arašidy. Ale s týmito vecami sa neobchodovalo, to boli len také drobnosti, pre seba a rodinu," spomína Maciej Zaremba.

,,Nakoľko nebolo možné prevážať tieto tovary cez hranicu, jednalo sa o pašeráctvo na mikroúrovni. Preto bolo prekračovanie hranice plné emócií. Počas cesty do Československa platila taká zásada, že sprievodcov a vodičov nekontrolovali, ale aj napriek tomu som mal vždy obavy. Bolo to nepríjemné," priznáva sprievodca.

Prečítajte si aj

„Platilo, že pri ceste z Poľska do Československa skupinu kontrolovali poľský colníci a pri návrate do Poľska – československí. Do Československa sme prechádzali Poľana, potom cez Mníšek. Na prechode sa čakalo niekoľko desiatok minút, dokonca aj keď stál len jeden autobus. Potom sa konečne začala kontrola dokladov."

„V Mníšku sa vystupovalo z autobusu a batožina sa kládla na pult, aby ju colníci mohli skontrolovať. Keď poľskí colníci našli alkohol, tak ho nebrali, hoci im to zákon nariaďoval, len kázali do neho doliať čaj. Je jasné, že takýto alkohol ďalej už nebolo možné predať, ale výlet bol potom veselý. Stávali sa tiež nepríjemné situácie, kedy československí colníci vytláčali zubné pasty z túb alebo vykrútili hlavu bábike, keď niečo hľadali," hovorí Maciej Zaremba.

„Samozrejme prekračovanie hranice bolo hlavnou témou rozhovoru. Ale nechýbali ani iné. Zábavný bol aj samotný dopravný prostriedok – poľský medzinárodný autobus – Jelcz 043, čiže tzv. ogórek. Bola v ňom dokonca aj klimatizácia keď sa otváralo okno. A nakoniec samotné ubytovanie v štátnych hoteloch, výrobných družstvách alebo Jednotách, v jednej miestnosti spalo dokonca aj 20 osôb."

„Dnes tieto výlety do Československa môžu vyvolávať len sentimentálne spomienky a úsmev. Bol som vtedy mladý, a všetko čo súvisí s mladosťou sa zdá byť pekné. Ale do tamtých čias by som sa už nechcel vrátiť," priznáva Maciej Zaremba.

Zdroj: Bardejovský Reportér

Odporúčame